Alena Čermáková - napísali

Spievam pre ľudí, ktorých milujem

 

Rozhovor: Slovenka 2012;

Keď somju spoznala, spievala detské melodické pesničky na texty Daniela Heviera a vystupovala podmenomAlenaMáleková. Dnes je z nej šansónová speváčka, ktorú niektorí nazývajú slovenskou Hanou Hegerovou. Za Alenu však hovorí jej vlastný životný príbeh, porovnateľný s Edith Piaf, poznačený neľahkýmdetstvom, nečakanou chorobou, ale aj mystickým stretnutím s Bohom. Jedni ALENE ČERMÁKOVEJ za jej úprimnosť a otvorenosť tlieskajú, iní v nej vidia možno čudáčku s veľkou fantáziou, ktorá sa chce len zviditeľniť. Onamá však na takéto pochybnosti jedinú odpoveď: „Slávu sveta som opustila už dávno...“

 

Odkaz na celý článok

[späť]

 

Modrý večer s Alenou Čermákovou

Rozhovor: Časopis Bernolákovo

 

V piatkový večer 12.11. sa v Modrom salóniku kultúrneho domu konalo mimoriadne príjemné stretnutie. V skutočne ,,modrom prostredí,, svetiel, doplnkov a celej atmosféry kde modrá vôbec nebola typickou chladnou, práve naopak veľmi útulnou a pohodovou, sa stretli Bernolákovčania pri hodnotnom kultúrnom zážitku. Hosťom večera bola prvá dáma slovenského šansónu Alena Čermáková. Úžasne bezprostredná, na nič sa nehrajúca útla speváčka spolu so svojim manželom, ktorý ju skvele sprevádzal na gitare, predviedla nie len vynikajúci koncert ale aj porozprávala nefalšované príbehy zo svojho zaujímavého života. Speváčka presvedčila publikum, že vie precítene spievať, čo je asi základnou požiadavkou pri šansóne. Je tiež známou hlasovou pedagogičkou a venuje sa spolu s manželom hudobnej tvorbe. Alena Čermáková zaspievala songy a šansóny nie len v slovenskom ale aj francúzskom jazyku. Kontakt s publikom nadviazala svojou úprimnosťou a na záver po dvoch standing ovation a troch prídavkoch odchádzali diváci z tohto stretnutie zjavne spokojní. Prostredie vypredanej malej sály dotvorené umeleckým nasvietením ale aj sviečkami, podtrhlo intímnu atmosféru a po skončení emotívneho koncertu popretkávanom monológmi Aleny Čermákovej, ešte niekoľko jednotlivcov nemalo chuť prerušiť túto skvelú atmosféru a zotrvali v rozhovore s umelkyňou i jej manželom, autorom väčšiny piesní, do neskorého večera. Modrý piatok 12.11. bol prvým z nového cyklu komorných večerov, ktoré dramaturgia kultúrneho domu pripravuje počas jesene a zimy v malej sále, Modrom salóniku. Ďalším podobným podujatím by malo byť januárové stretnutie s ďalšími zaujímavými ľuďmi pri menšinových žánroch a programoch vhodných do menších klubových priestorov. Informácie budú opäť na stránke www.bernolakovo.sk , na plagátoch prípadne v časopise Bernolák i v obecnom rozhlase.

 

Fotky z koncertu si môžete pozrieť kliknutím na obrázok:

Rozhovor Karola Sudora

Alena Čermáková: SuperStar? Nikdy viac za žiadne peniaze

 

Rozhovor: SME september 2009;

Žena, ktorá v detstve spoznala, čo to znamená, keď je otec alkoholik a kriminálnik. Chcela zomrieť. Žena, ktorej lekári diagnostikovali rakovinu a ktorej sa fyzicky zjavil Boh. Žena, ktorá zvnútra spoznala súťaž SuperStar a tvrdí, že nikdy viac. Žena, ktorá sa dnes považuje za šťastnú. Skvelá šansonierka a hlasová pedagogička Alena Čermáková.

 

Odkaz na celý článok

[späť]

Keď máš kam ísť

Rozhovor: Twin City Journal november 2008;

Jej prvý album Šansóny a iné piesne krstili Hana Hegerová a František Tugendlieb. Kritici hovoria: „Je autentická, akoby práve prišla z ulice na pódium porozprávať príbehy zo života.“ Verejnosti je známa ako vyhľadávaná hlasová pedagogička, ktorá prevzala originálnu metódu techniky spevu od profesora Tugendlieba. Ako hlasová pedagogička pôsobila aj v prvých dvoch ročníkoch speváckej súťaže Superstar, súťažiacim pomáhala nielen pri skvalitňovaní speváckeho výkonu, ale často im dvíhala aj sebavedomie po niektorých výrokoch poroty.

V roku 2002 sa však zviditeľnila aj ako šansónová speváčka, keď vydala svoje prvé CD. Odvtedy vystupovala na niekoľkých koncertoch, výnimočných intímnou atmosférou, ktorú Alena vytvára práve tým, že je sama sebou a dokáže vo svojich piesňach, ale aj v osobnom príhovore, s nefalšovanou úprimnosťou poodhaliť vnútro.

Je povzbudzujúcim príkladom pre tých, ktorí, podobne ako ona, vyšli zo znevýhodneného rodinného prostredia, no napriek tomu nezostali uväznení vo svojich zraneniach, ale s chuťou sa zahryzli do života a statočne sa s ním boria dodnes. Alena má dnes úžasnú rodinu. Manžel Ivan, ktorý je, ako sama hovorí, tým najlepším, je zároveň aj jej najbližším spolupracovníkom – je autorom hudby takmer všetkých jej piesní. Z ich vzťahu vyžaruje harmónia – stretnúť ich a posedieť si s nimi je veľmi príjemný zážitok.

 

Odkaz na celý článok

[späť]

Niet čo ľutovať, treba ísť stále dopredu

Rozhovor: DIEŤA september 2008;

„Chodím si, chodím po svete. No to je toho!, poviete. Chodím si, chodím dokola, až kým ma ten svet nezdolá...“ spieva šansoniérka, hlasová pedagogička a zároveň filmová režisérka Alena Čermáková (43). Tíško si hmkám tú melódiu s ňou a premýšľam nad tým, čo všetko sa ju už pokúšalo zdolať. V prvom rade neľahké detstvo po boku viac ráz trestaného otca alkoholika, ktorý tyranizoval celú rodinu. Vyrovnala sa s ním po svojom – porozprávala o ňom celému svetu v autobiografickom celovečernom filme Vyvliekanie z vlastnej kože. A tiež ťažká choroba, z ktorej sa dostala aj pomocou svojho učiteľa, hlasového pedagóga, liečiteľa a filozofa Františka Tugendlieba, o ktorom nakrútila film Všetko je v nás (1999). Pre túto ženu je šansón priam stvorený. A jej cédečko Šansóny a iné piesne (2002) je dôkazom toho, že na tejto pôde je naozaj doma. Alena Čermáková dnes chystá nové CD, vyučuje spev a popritom sa venuje svojej rodine.

 

Odkaz na celý článok

[späť]

Plachosť ma stojí veľa energie

Rozhovor: SME magazín Víkend 18.08.2008;


ALENU ČERMÁKOVÚ zaraďujú do neveľkej famílie slovenských šansoniérok, aj keď v posledných rokoch je známa ako hlasová pedagogička spevákov v SuperStar či v relácii Môj najmilší hit. Jej život sa začal ako z filmu. Mama ju mala ako sedemnásťročná, otec bol v tom čase vo väzení, a keď mala Alena desať rokov, vytratil sa z jej života. Síce vždy spievala, ale vyštudovala VŠMU - filmovú tvorbu.

 

Odkaz na celý článok

[späť]

 

Spev odhalí všetky vrstvy osobnosti

Rozhovor: TASR 26.12.2007;


Manželov Ivana a Alenu Čermákovcov sme oslovili krátko po vydarenom koncerte v bratislavskom Istropolise, v Divadle hudby.

 

Odkaz na celý článok

[späť]

 

Speváci k nej chodia po kolenách!

Rozhovor: Žena.sk, 31.08.2007; Autor článku: Bibiána Bombošová

Vnímame ju ako uznávanú hlasovú pedagogičku. Momentálne sa objavuje v speváckej šou
Môj najmilší hit. Poznáte ju, je to tá temperamentná učiteľka spevu! Jej odborná hlasová príprava účinkujúcich je originálna a s divákmi STV sa zhodujeme, že aj veľmi zábavná. O pomoc pri speve ju prosia nielen začínajúce hviezdy, ale aj tie, čo boli na štarte pred dvadsiatimi rokmi a potrebujú svoj hlas znova prebudiť. Alena Čermáková má zásluhy na tom, ako spievajú desiatky úspešných slovenských interpretov.

Sama je skvelou speváčkou, ktorej srdcovkou sú šansóny. Keď neučí iných spievať, tak koncertuje. Keď nespieva pred ľuďmi, dáva prednosť dvom synom, manželovi a ich sympatickému štvornohému miláčikovi. Hoci dnes prežíva úspešné obdobie s dotieravými médiami za chrbtom, vraví, že bolo aj horšie. Najmä vtedy, keď jej pred niekoľkými rokmi diagnostikovali nádor v oblasti hlavy. Vyliečila sa. Vraví, že zázrakom. Alena je silná žena, hoci má postavu dvadsaťročnej modelky. Jej hlasové "pokusy" na ľuďoch, aj netalentoch jej zatiaľ vychádzajú. Metóda jej spevu je účinná a plodná.

Sú ženy lepšie speváčky ako muži?

To sa nedá kategorizovať. Na obidvoch stranách sa nájdu líšky, dikobrazy, srnky, či levice. Pre všetkých si treba nájsť miesto v srdci a z každého stretnutia si treba vziať ponaučenie.

S akou konkrétnou prosbou za vami ženy chodia?

Neviem, nikdy som nepatrila k ženám, ktoré vyhľadávajú ženské seansy alebo babské jazdy. Neznášala som reči o varení, manželskej nevere, o obchodoch, dovolenkách a iných nezmysloch. Väčšina žien si rada dokazuje, že je najkrajšia, že má najvydarenejší život, že keď chce, tak si omotá hocijakého muža okolo prsta. Z takýchto spoločností utekám, čo mi nohy stačia. Mám rada ženskú jemnosť, rafinovanú koketériu a skrytú zmyselnosť. Na druhej strane, mám rada "dejchánky", pri koláčikoch a sviečkach pri počúvaní hudby, pri masáži, debatách o energiách, i o mužoch, deťoch, psoch, ale inak. Žensky krásne. Lenže obyčajne máme pri sebe aj mužov, lebo bez nich by to bol divný spolok.

Dá sa naučiť každého spievať, aj človeka bez hudobného sluchu? Aj takého, čo sa zajakáva?

Učila som dievča, ktoré koktalo. V speve však nekoktalo. Tiež tam boli psychické bloky z rodiny, z toho, že si nedôverovala. Raz mi telefonovala a telefón zodvihol môj muž. A ona vravela: "Do, do do do dobrý deň. Je pa pa pani Čermáková do do do do do RITI! Doma?" Zaujímavé, akonáhle uvoľnila negativitu v podobe nadávky, prestala koktať. To len tak pre zaujímavosť. Iným príkladom bol istý bankový úradník, ktorý ma prehovoril, aby som mu dávala pol roka hodiny spevu. Nemal žiaden hudobný sluch. Hneď na prvej hodine spevu som mu jemne vysvetlila, že to asi nepôjde, že za to nemôže, je to ako farbosleposť alebo krátkozrakosť. On však vnímal spev ako terapiu a ja zase ako školu do života. Polroka sme sa stretávali, obaja sme vedeli na čom sme a nikto z nás nebol napokon sklamaný. Ja som pochopila, že človeka bez hudobného sluchu sa dá naučiť technicky správne spievať, ale treba s ním pracovať cez jeho počúvanie. Zvolila som postup taký, že keď sa on nechytal na moje tóny, nechala som jeho, aby spieval tie svoje a tie som mu technicky vylepšovala. On čiastočne zlepšil intonáciu, pretože sa mu odstraňoval strach z trapasu, že spieva falošne. Bola to úžasná skúsenosť, bola v nej skrytá psychológia, aj keď verejne by jeho spev neobstál.

Kedy je podľa vás spievajúca žena najpríťažlivejšia?

Pre mňa je to žena, ktorá je sama sebou. Pravdivá Edith Piaf, zemitá, výbušná, milujúca, trpiaca, v každom momente jej verím. Juliette Greco, zmyselná, vzrušujúca, jemná, príťažlivá, mäkká. Eva Cassidy, čistá ako prameň vody, tryskajúca láva, láska. Janis Joplin, sebazničenie, utrpenie, krutosť sveta, alkohol a drogy. Tina Turner, divoška, oheň, neskrotná energia, výbuch. Marika Gombitová, vesmír, cit, smútok, žiaľ a plač. Hana Hegerová, význam slov a viet, zmyselnosť, krása, noblesa, mágia divadla I sveta. Suzanne Vega, citlivá intelektuálka s detskou dušou a múdrym pohľadom na svet. Placho jemná, skryto prísna. Cher, siahajúca za hranice vesmíru, trochu čarodejnica, trochu vamp. Môžem pokračovať, ale dlho by to trvalo. Milujem interprétky, ktoré sú nenahraditeľné preto, že sú originál.

Je rozdiel medzi tým, čo muži obdivuju na slovenských a čo na zahraničných speváčkach?

Neviem až tak dobre, čo obdivujú muži na zahraničných alebo slovenských speváčkach. Viem len, že muži vidia radi krásne ženy, s vnadami, ktoré lahodia ich naturelu. Vyzlečené alebo potom oblečené v krásnych odevoch, so šperkami, vysokými podpätkmi. V tom sú asi rovankí na celom svete.

Prečo spievajú ženy viac so zatvorenými očami?

Nevšimla som si to takto jednoznačne.

Ktorá je podľa vás najzamilovanješia pesnička na svete, venovaná žene?

Pre každého je iná. Myslím, že aj generačne. Možno pieseň Woman in Love, ktorú spieva Barbra Streisand. Má úžasnú melódiu, vysoký, trblietavý hlas, až anjelsky prenikavý, žensky silný. Alebo Whitney Huston I will always love you. Alebo svetová melódia skladateľa Ennia Moriconeho z filmu Vtedy na západe v interpretácii Věry Špinarovej, s názvom Jednoho dne se vrátiš. Myslím si, že jej interpretácia je svetová. Neviem si predstaviť nikoho na svete, kto by túto pieseň naspieval lepšie. Toľko citu, zakaždým mám zimomriavky na celom tele. Pre mňa je jednou z najzmyseľnejších speváčok francúzska šansoniérka Juliette Greco. Mám rada balady Katie Melua, Evu Cassidy aj Ellu Fitzgerald. Ale väčšinou je všetko otázka osobného vkusu človeka. To, čo je pre mňa svetové alebo zmyselné, to s iným ani nepohne.

[späť]

Ďakuje Bohu, že jej dal možnosť žiť, stať sa matkou a spievať

Rozhovor: Nový deň, 05.02.2003; Autor článku: Lea Sobotová

Dlhý čas si Slovensko muselo počkať na šansoniérku, ktorá by dokázala zastať miesto Hany Hegerovej. Až v minulom roku sa - možno s prehnanou skromnosťou - rozhodla vstúpiť "s kožou na trh" Alena Čermáková (39) a svoju tvorbu na nosiči Šansóny a iné piesne ponúkla verejnosti. Mladá, drobná žena s množstvom energie, ale aj pokory, zakúsila už mnoho negatívnych skúseností a napriek všetkému žije naplno. Ukončila VŠMU - Filmová a televízna dokumentárna tvorba, nakrútila celovečerné snímky: autobiografický dokument Vyvliekanie z vlastnej kože a autorský film o Františkovi Tugendliebovi Všetko je v nás.

Ukončili ste ekonomickú školu, následne ste začali pracovať pre STV. Absolvovali ste VŠMU - filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu. Nie je to zvláštny štart speváckej kariéry? Debutový album Šansóny a iné piesne ste vydali až vlani...

Po skončení základnej školy som nastúpila na gymnázium a mala som sa stať učiteľkou v materskej škole. Problém bol v tom, že ak ste si nespravili ešte navyše pedagogické minimum, nemali ste šancu učiť. A tak som zakotvila na ekonomickej nadstavbe - ale dodnes neviem, čo to vlastne ekonomika je. Na hodinách som argumentovala tým, že som sa učila, ale moja hlava to neprijala. Profesorovi hospodárskej ekonomiky som musela sľúbiť, že sa v živote nebudem venovať ekonómii... Celý čas som fungovala v rôznych kapelách. Už v devätnástich som naspievala pre rádio prvú pieseň. Neskôr som pripravovala projekt s D. Hevierom a F. Strempekom. Išlo o príbehové piesne. Po trojročných útrapách projekt krachol. Bolo mi to do takej miery ľúto, že som tri roky nebola schopná tie skladby ani počúvať. V tom čase som sa už poznala s mojím manželom. Rozhodol sa, že mi bude písať pesničky. Trvalo to skoro sedem rokov. Čiže na nosič som si počkala dvanásť rokov. Asi od roku 1988 som pracovala v STV. Bola som sekretárkou, neskôr redaktorkou literárno-dramatickej redakcie ... a tam do mňa ?rýpali?, nech sa prihlásim na ?výšku?... Mala som tisíc dôvodov na to, aby som na štúdium nenastúpila. Pochádzam z piatich detí, podmienky doma neboli najlepšie, čiže už niekde na začiatku som túto myšlienku pochovala. Jeden z kolegov sa však rozhodol, že mi prinesie prihlášku. Nenamietala som. Vybral mi knihovedu, ale o týždeň prišiel opäť a vyhlásil, že vhodnejšia by pre mňa bola réžia dokumentárneho filmu. Vtedy som dostala aj ponuku ísť na tri mesiace so skupinou Zajace do Nemecka. Zobrala som si pôžičku, kúpila si topánky, oblečenie a vychystala som sa do Nemecka. Tam ale nejaká speváčka prišla o kšeft a majiteľ podniku, kde som mala spievať, ju angažoval. A mňa pekne šikoval nazad. V konečnom dôsledku to bolo veľmi dobré, pretože som mala čas pripraviť sa na prijímačky. Pôvodne som si naivne predstavovala, že si na tri dni z Nemecka na skúšky odskočím... Navyše, keď som sa vrátila, práve mi pridelili byt. Počas štúdia som stále účinkovala v kapelách, abysolvovala som mnoho vystúpení... Po ukončení školy som prestala, narodil sa mi syn. Spolupodieľala som sa na tvorbe niektorých filmov, najmä ako hlasový pedagóg. Naspievala som niektoré zvučky, pesničky. Doma sme s manželom pripravovali vlastné skladby. S muzikou som bola spätá od malička. Keď som ako päťročná vyhlásila, že chcem byť speváčkou, bola to pravda. Od prvej triedy som stále spievala a ničomu som sa nechcela tak bytostne venovať ako spevu. Musela som si asi počkať na žáner, ktorý je pre mňa najbližší. Nikdy som netušila, že to, čo budem spievať, budú šansóny.

Medzitým ste sa stali aj žiačkou Františka Tugendlieba...

Bolo to za tvrdého socializmu. Keďže som neuveriteľne plachá, nedokázala som sa vybrať za ním sama. Priateľ teda šiel so mnou. Zobral gitaru, zaspievala som mu zopár piesní a on sa spýtal, kedy chcem začať k nemu chodiť. Pamätám si ako dnes, že navrhol termím utorok o piatej. Neskôr som sa ho pýtala, či by som nemohla jeho školou aj ja učiť. Vystavil mi akreditačný list, a tak už trinásty rok vyučujem spev jeho metódou. Náš vzťah prerástol do osudového priateľstva. Natočila som o ňom film Všetko je v nás. Tugendlieb je pre mňa veľmi dôležitý človek v živote.

Tesne pred nahrávaním nosiča ste na vlastnej koži spoznali F. Tugendlieba nielen ako hudobného pedagóga...

Koncom roku 2001 ma oslovili z vydavateľstva Millenium Records, že by chceli vydať môj nosič. Ale v deň svojich narodenín som sa dostala do nemocnice. Dostala som silné tlaky do hlavy a za okom sa mi vytvoril nejaký hematóm, alebo niečo podobné. Lekári to diagnostikovali ako nádor. Lekári sa rozhodli pre operáciu, čo bolo veľmi nebezpečné, pretože ten predmet sa nachádzal priamo za okom v očnej jamke. Oznámili, že mám nádor a po dvoch týždňoch ma pustili domov s tým, že počkajú ako sa veci vyvŕbia. Prognóza hovorila o metastázach. Už z nemocnice som sa skontaktovala s Františkom, ale až keď som prišla domov, spýtala som sa, či by mi nechcel pomôcť. Reagoval, že sám nemal odvahu mi to navrhnúť. Viedla som si zápisky... Z nemocnice som odchádzala s tým, že sonograf zaznamenal predmet veľkosti 2,7x1,3x1,3... Po piatich dňoch Tugendliebovho liečenia mi na očnej onkológii nenašli nič. Lekárka bola prekvapená, že tam nič nie je a poslala ma na magnetickú rezonanciu. Výsledok bol výborný. Lekári tomu neverili a cétečko zopakovali. Jednoducho bola to rarita, s akou sa nestretli. Doktorka ma upozornila, že predpísané lieky musím dlhodobo užívať, aby sa nedostavila recidíva. S tým, že som lieky postupne úplne vysadila, som sa priznala až po krste. Stala sa úžasná vec.

Ako ste prijali fakt, že ste nevyliečiteľne chorá?

S prekvapením musím povedať, že som vôbec nenariekala, nenadávala, nebola som zúrivá, nepýtala som sa: prečo sa to stalo práve mne... Chvíľu som pociťovala paniku, no potom absolútny pokoj. Nech to vyznie akokoľvek čudne, zjavila sa mi predstava Boha, ktorý ma úplne upokojil. Zobral ma do náručia a akoby ma vyniesol. Nebola som zdrogovaná, opitá, lebo niečo podobné. Stalo sa to za normálneho stavu.

A návrat do bežného života?

Veľmi ťažký. Nedokázala som spievať vysoké tóny... Najprv som začala učiť. Rozmýšľala som nad cédečkom. Začalo sa nahrávať v apríli a dovtedy som sa dala tak do poriadku, že som v marci už spievala v Prahe. Na nahrávanie som bola tak pripravená, ako niekoľko rokov predtým nie.

Dali ste si po týchto skúsenostach novú štartovú čiaru?

Nie. Pokračovala som ďalej, ako som najlepšie vedela. Myslím si, že som dosť pokorná. Nezačínala som odznova, ale ďakovala som Bohu, že mi dal možnosť. Asi ma to posunulo vnútorne ďalej, dostala som sa hlbšie sama do seba. V zásade si myslím, že som sa nezmenila. ?Zviera? si každý človek v sebe nosí a záleží len od okolností, kedy začne vystrkovať rožky a človek sa stáva horším, akoby chcel. Ale aj to je v podstate normálne, pretože sme iba obyčajní ľudia. Chcem zdôrazdniť, že František nie je Boh, ale prosil ho, rovnako ako ja, o pomoc. Keď sme sa stretli, duplikoval mi, že to nie je jeho zásluha.

Prespievali ste sa cez rôzne hudobné žánre. Našli ste si svoj priestor? Alebo ste si len uvedomili, že tento žáner na slovenskej hudobnej scéne absentuje?

Keď sme skladby začali pripravovať, nachádzala som si prístup k textom a hudbe... Pochopila som, že všetko, čo sa mi v živote prihodilo, sprevádzali veľmi silné, súčasne negatívne i pozitívne emócie. Uvedomila som si, že ma nič v živote nenadchýnalo viac ako osudy ľudí. Dokážem hodiny pozorovať a počúvať druhého človeka. Myslím si, že je dôležitá vnútorná citlivosť, empatia, vedieť sa sústrediť na druhého... Na základe poznaného a prežitého sa človek ľahko priblíži k textom, aj keď ich sám nenapísal.

Čiže niekoľkoročné čakanie na vydanie nosiča je v tomto prípade skôr pozitívum.

Myslím si, že áno. Viem, že za tento nosič sa pokojne postavím aj v sedemdesiatke. Jednoducho nebudem sa zaňho hanbiť.

Spomínali ste syna, ktorý vám trochu zabrzdil ?rozlet?. Nebol to trochu škrt cez rozpočet? Na nosiči je milá skladba Unavená, ktorú ste venovali práve svojim synom...

Moje deti vedia, že som pripravená pre ne urobiť čokoľvek a nesmierne ich milujem. Príchod môjho najstaršieho syna škrt cez rozpočet určite nebol. V roku 1992 som o dieťa prišla. Bola to pre mňa strašná tragédia. Rok som sa z toho spamätávala. Stále som sa cítila akýmsi spôsobom vinná... Rozum bol v poriadku, ale emócie boli strašné. Bola som nesmierne šťastná, keď Andrejko prišiel na svet. V tej chvíli som všetko presunula na vedľajšiu koľaj, muzika pre mňa skoro neexistovala... V podstate je pre mňa spev druhoradý aj teraz.

Napriek tomu spevák musí mať priamy kontakt s publikom. Čiže koncertovať... Ako vnímate súčasnú situáciu na Slovensku?

Hlavný problém je v tom, že mám muzikantov, ktorí sú veľmi dobrí. Gabo Jonáš, Juraj Griglák a Ivan Čermák. Títo ľudia majú svoju hodnotu. Rozmýšľame nad sponzormi, aby sme mohli pokryť aspoň predstavenia v divadle A-ha, kde som dostala ponuku. Možno som trochu tvrdohlavá, keď chcem hrať práve s týmito ľuďmi, aj za cenu, že budem menej vystupovať. V Trenčíne budeme otvárať pravidelný Trenčín - Mesto módy. Chceli to s housplaybackom, ale nemôžem to urobiť, pretože moje piesne potrebujú živú hudbu. Chcem podávať výkon v najlepšej kvalite.

Vaše skladby môžeme počuť viac menej iba na vlnách Slovenského rozhlasu. Čo si myslíte o prítomnosti hudby v médiách?

Slovenský rozhlas dáva najväčší priestor domácim interpretom. Mám pocit, že postupne sa aj moja hudba dostáva do éteru. Pri súkromných rádiách je to ťažké. Ak tu človek nemá manažera, je odsúdený na čas. Musí vyčkať chvíľu, či a kedy príde zlomový moment.

S ktorou piesňou sa na nosiči najviac stotožňujete?

Chodím si, chodím je typická skladba o mne. Unavená ma vystihuje z druhej strany. Piesne, ktoré mám veľmi rada sú Láska v pokročilom veku, Kufor a Modlitba k hodinám, ktorá hovorí o všetkom.

[späť]

Janis Joplin z Bratislavy

Rozhovor: SME 01.03.2003; Autor článku: Barbora Dvořáková

"Mama ma mala v sedemnástich. Keď som sa narodila, otec bol zavretý, lebo v opitosti dobodal jedného muža nožom, tri mesiace som nemala meno," zhruba takto sa začína váš film. Ďalej rozpráva o tom, ako raz otec mamu zbil, že omdlela a vy, tuším štvorročná, ste si mysleli, že je mŕtva. Mama spomína, ako ho zvesila, keď sa pokúsil doma o samovraždu (a vy ste pri tom boli) a vlastne si to vyčíta. Teraz by ho vraj už len prekročila Babka zase vraví o tom, ako chodil domov pomočený, špinavý od zvratkov a výkalov a všetky sa zhodnete, ako veľmi ste sa ho báli. Toto sú veci, ktoré sa zvyknú držať skôr pod pokrievkou. Prečo ste ich zverejnili?

"Nosila som v sebe pocit nenávisti voči otcovi za všetko, čo nám urobil. Keď som dospela, prišla som na to, že taký pocit v sebe nosiť nechcem. Tiež som chcela viac spoznať seba a objektivizovať si pocit z rodiny, ktorý som v sebe nosila tiež. No a išlo mi aj o to, aby ľudia pochopili, že ak prežijú v detstve čosi zlé, ešte to nie je dôvod, aby aj oni boli zlí a tiež si zbabrali život."

Nebol problém presvedčiť rodinu, aby sa takto odhalila pred kamerou?

"Jednoduchí ľudia sú oveľa úprimnejší ako intelektuáli. Nedávajú až taký pozor, čo povedia, lebo sa neboja, že by utrpela ich dôstojnosť. Naši mi povedali, ak to pomôže tebe a iným, chceme do toho ísť."

Otec film videl?

Áno. Dodnes však ľutujem, že som ho nepozvala na slávnostnú premiéru. Asi som sa zaňho predsa len hanbila, alebo sa aj bála, že by to nezvládol, prišiel by opitý. V skutočnosti som to vtedy nezvládla ja. Film však videl a povedal mi, že so všetkým súhlasí, len s jedným sa nevie vyrovnať, že som tam povedala, ako sa ho bojím. Nezaujímalo ho okolie, ale to ľudské, vzťah medzi nami."

V snímke hovoríte nielen o strachu, ale i nenávisti, pri niektorých spomienkach plačete. Napriek tomu ste k otcovi až prekvapujúco nežná, občas ho pohladkáte, striháte mu vlasy. Kedy ste začali byť schopná chápať, že otec nie je len surovec a pijan, ale tiež ľudská bytosť vo veľkých ťažkostiach?

"Pri nakrúcaní som zrazu nad ním mala moc, keď som mala za chrbtom štáb, prestala som sa ho báť. Dívala som sa, ako si nevie v aute zapnúť pásy, ako mu pri niektorých spomienkach tečú slzy a prestal mi pripadať taký hrozivý. Cítila som len, že to je totálny úbožiak, človek úplne na dne a zrazu som mala chuť matersky si ho pritúliť, pohojdať v náručí. Vtedy som si začala uvedomovať, že najväčším utrpením prechádza on sám. Čo žije, to je peklo na zemi. Scéna, kde mu strihám vlasy, pôvodne vôbec nebola v scenári. Vznikla absolútne spontánne. Povedala som mu, ohoľ sa, aby si vyzeral ako človek a on súhlasil. Vtedy sme sa akoby vzájomne pocítili. Krv sa nedá podviesť, rodič je rodič, nech je hocaký, je to na mimorozumovej úrovni."

Zmenil sa po nakrúcaní váš vzťah?

"Bála som sa ho naďalej. To je ako Pavlovov reflex. Keď sa zjavil otec, okamžite nastúpil strach a chvíľu trvalo, kým som stuhnutie prekonala. Ale chodila som za ním, občas som mu priniesla balík šatstva, dala mu peniaze. Aj alkohol, lebo som videla, že v reálnom svete už nemieni existovať. A bolo aj zbytočné, aby sa o to snažil. V svete ilúzií bol šťastnejší."

Čo je s ním dnes?

"Skončil tak, ako žil. Zomrel tesne pred Vianocami. Napil sa Okeny, zatriaslo ho a padol. Vždy mi tvrdil, že za života jej vypil asi tisíc litrov, okrem iných 'driákov'. Nemal nikoho, kto by ho pochoval, mama sa s ním rozviedla, keď som mala deväť. Veď aj na obrade napokon bolo iba sedem ľudí. Mama tam, prirodzene, nechýbala. Silnejšiu ženu, ako je ona, nepoznám. A hoci vo filme tvrdila, že keby ho videla ležať na chodníku, prekročila by ho, v hodine jeho smrti ho odprevadila do večnosti. Nie je to krása? Tomu hovorím odpustenie. My s mužom sme vtedy boli absolútne bez peňazí. Pamätám si, že sme ako na spasenie čakali na nejaký honorár z telky. Napriek tomu manžel súhlasil, jasné, že pohreb zariadime my. Lenže, zrazu prišli problémy, napríklad, že človek musí byť do truhly slušne oblečený. Otec však nič nemal. Vtedy som spravila, čo som považovala za najsprávnejšie. Zobrala som mnou vyžehlenú plachtu a do nej som ho nechala zabaliť."

Hoci na otcovi vo filme vidno, že alkohol už spravil svoje, predsa len celkom nevygumoval jeho osobnosť. Má zaujímavé postrehy, inteligentné oči, vidno, že si uvedomuje svoju biedu. Čo myslíte, prečo vlastne takto dopadol?

"Ako sledujem život, stále sa mi potvrdzuje, ako veľa sa odvíja z detstva. Preto som do filmu dala aj obe babky, aby sa ukázala genéza. V jeho mame bolo čosi nenormálneho, krivého, čo ho muselo vyprofilovať ako krivého človeka. Aj keď ja si myslím, že on v skutočnosti nebol krivý, iba nezvládol svoj osud. Bol slaboch, nemal pevnú vôľu biť sa s problémami. Mal však v sebe aj hĺbky. Vedel dobre odhadnúť ľudí, bol dobrým psychológom, len akosi seba nevidel v tom dave. Vo filme mi kládol otázky na duchovnú sféru. Keď zomrel a išla som odpečatiť jeho byt a prevziať, čo tam zostalo, našla som kopec kníh na túto tému. Myslím si, že bol inteligentný a talentovaný, ale absolútne udupaný. Bol zo siedmich detí a tri dopadli rovnako. Jedna sestra skončila ako alkoholička, ktorú nakoniec zrazilo auto, brat bol tiež zavretý a otec sedem ráz trestaný. Jednoducho, niečo muselo byť aj v rodine, nejaký nešťastný genetický kód, bohvie."

Vo filme sa zamýšľate nad tým, že hoci ste s ním nežili od deviatich rokov, spoznávate v ňom aj seba. Vidíte jeho gestá, pohyby, zvyky. Jednoducho, gény fungujú, a preto sa aj bojíte temného v jeho duši. Čo ste po ňom nakoniec podedili?

"Sklon byť trocha bohémom. Ako tínedžerka som sa chcela podobať na Janis Joplin, chcela si všetko vyskúšať, aby som zlo mohla pochopiť a spracovať. Boli to pokusy na sebe samej, našťastie neskĺzli do ničoho zlého. Možno aj preto, že na druhej strane som absolútny puntičkár, precízna, poriadkumilovná, zásadová. A mám fantastického manžela, ktorý ma absolútne pozdvihol."

Posledný dokumentárny film ste nakrútili v roku 2000. Už sa chcete venovať iba hudbe?

"Stále som aj filmárka. Mám aj tému, ktorú by som v dohľadnom čase chcela začať nakrúcať. Čo ma od toho najviac delí je, že nevlastním kameru. Aby som mohla kedykoľvek nakrúcať to, čo chcem a nebola odkázaná na inštitúciu, ktorá mi povie, že sa nedá vycestovať sto kilometrov za Bratislavu, môžem točiť iba tri dni a podobne. Z toho predsa nemôže vzniknúť spontánne dielo, iba výsek reality. Preto som si pred časom povedala, že sa už nechcem biť za elementárne veci a načas som prestala spolupracovať s televíziou. Učila som spev, venovala sa svojim dvom synom a pripravovala cédečko. Čo nebolo jednoduché, veď koľko len trvalo, kým som si našla autorské zázemie, ktoré by mi absolútne vyhovovalo."

Jeden z vašich filmov je o hlasovom pedagógovi Františkovi Tugendliebovi. Vo filme o ňom nadšene hovoria jeho žiaci - Peter Lipa, Peter Breiner, Miro Žbirka, Dara Rolins, Hana Hegerová a ďalší. Bol aj vaším učiteľom a vy dnes sama učíte jeho metódou spievať mnohých našich spevákov a hercov. Neprekáža vám, že si vlastne vychovávate konkurenciu?

"Naopak, veľmi ma to baví. Hoci sa dnes hudba javí najmä ako výhodný biznis, stále je veľa ľudí, čo ňou chcú niečo povedať. A podľa mňa je dôležité, aby ich bolo čo najviac. Aby vznikla zdravá konkurencia, ktorá nemá prečo bolieť. Navyše, keď sa človek nemôže realizovať, zatrpkne. Takže, keď pomáham ľuďom, aby sa mohli realizovať, podľa mňa ich pomáham aj ozdravovať."

Vlani ste sama prežívali ťažké obdobie, keď sa zo dňa na deň vynorilo podozrenie, že máte rakovinu.

"Stalo sa to deň pred mojimi narodeninami. Práve som mala začať nahrávať cédečko. Zrazu sa mi z ničoho nič vytlačilo oko z jamky. Za ľavým okom naň niečo tlačilo obrovským tlakom, viečko sa naplo a oko úplne uzavrelo, aby ho udržalo. Musela som okamžite do nemocnice. Vyšetrenia ukázali za okom nejasný útvar. Mne síce lekári nič presnejšie nepovedali, ale do papierov napísali, že je podozrenie na zhubný nádor, alebo dokonca jeho metastázu. Keď si to prečítala moja sestra, ktorá robí na onkológii, strašne sa vydesila a okamžite mi u nich vybavila vyšetrenie očí. Musela som naň však pár dní čakať, a tak som zavolala Františkovi Tugendliebovi, ktorý je aj liečiteľ, či by ma zatiaľ neliečil. Viem, že čo teraz poviem, budú mnohí spochybňovať, ale bolo to tak. Štyri dni ma liečil na diaľku. Mám zápisky, čo som cítila, aké nepríjemné reakcie sa vždy po liečení dostavili. V oku som cítila bolestivé pnutie, vôbec to teda nebola sranda. No potom som išla na onkológiu na sonograf a lekárka vraví, že tam vôbec nič nevidí. Pre istotu ma poslali ešte na magnetickú rezonanciu, ale tá to iba potvrdila. Keď som s výsledkami vyšetrenia prišla do Ružinova, kde som ležala predtým, lekári nechceli veriť a sami mi znova spravili CT. Aj primár sa na to prišiel pozerať. Potom vyšla očná a vraví - je to absolútne čisté. Pri vás museli stáť všetci svätí. Vravím jej, ja viem."

Ste veriaci človek. Povedali ste mi, že k viere ste dospeli sama. Aj vďaka nej ste vraj boli počas choroby veľmi pokojná. Naozaj pôsobíte vyrovnane. Znamená to, že trauma z detstva je už preč?

"Určite nie, s ňou budem žiť navždy. Myslím si, že nie je možné celkom sa zbaviť takýchto zážitkov. Dôležité však je, snažiť sa pochopiť, prečo sa to stalo, aj všetkých ľudí, ktorí boli naokolo. No najmä, človek musí kráčať ďalej a utvárať si život podľa vlastných predstáv."

[späť]

Alena Čermáková

Recenzia: SME 01.03.2003;

Alena Čermáková sa narodila v roku 1964 v Bratislave. Vyštudovala Filmovú a dokumentárnu tvorbu na VŠMU. V roku 1992 nakrútila absolventský, autobiografický celovečerný film Vyvliekanie z vlastnej kože. Pôsobila v Slovenskej televízii, kde nakrútila viacero dokumentárnych filmov, dnes je na voľnej nohe. Učí metódou Františka Tugendlieba techniku spevu pre oblasť populárnej hudby, má za sebou účinkovanie s kapelou v Rakúsku, ako hlasový pedagóg spolupracovala na viacerých filmoch, naspievala napríklad piesne do filmov Vlada Adáska, Evy Borušovičovej či vlastných filmov. Vlani vydala debutový album Šansóny a iné piesne, krstnými rodičmi boli Hana Hegerová a František Tugendlieb (na snímke). Všetky skladby jej komponuje manžel Ivan.

[späť]

Šansón - to nie je iba vráska na čele

Rozhovor: Pravda, 21.09.2002; Autor článku: Michaela Lacková

Nie každý vydrží poctivo cvičiť, tvrdí hlasová pedagogička, dokumentaristka a speváčka Alena Čermáková

Albumom Šansóny a iné piesne ste sa nedávno predstavili ako speváčka, venujete sa aj hlasovej pedagogike, no vaším pôvodným zameraním je dokumentárny film.

Áno, vyštudovala som réžiu dokumentárneho filmu, v roku 1994 som absolvovala filmom Vyvliekanie z vlastnej kože. Nešlo o fikciu, boli v ňom autentické osoby a situácie - otec, mama, moje dve babky a ja. Snažila som sa týmto dokumentom pochopiť otca, konanie mamy a pozrieť sa do vnútra samej seba. A z toho celého som vyvodila resumé: Človek nemôže zodpovedať za život druhého. Môže sa mu snažiť pomôcť, ale iba ak chce ten druhý. Ak nechce, zostáva mu iba plač. A tak sa končí aj film...Veľký význam pre mňa má aj film Všetko je v nás (František Tugendlieb) z roku 1999 o mojom profesorovi spevu. Okrem toho som nakrútila ešte zopár ďalších dokumentov v rámci cyklu Človek uprostred, napríklad o Rudovi Gerim, o skladateľovi Víťovi Kubičkovi.

V oblasti filmu preferujete dokument, v hudbe inklinujete k šansónu. Aj v pesničkách vám teda ide v prvom rade o vyjadrenie autenticity?

Autenticita je aj v tom, keď sa dvaja rozprávajú, jeden je v úlohe rozprávajúceho a druhý počúva. Dnes je veľmi málo ľudí schopných počúvať. Myslím si, že ja viem počúvať, ale aj vcítiť sa do situácie iného človeka, jeho príbeh sa stáva mojím príbehom a takým spôsobom môžem interpretovať piesne. Spievala som omnoho skôr, ako som začala spievať šansóny a študovať réžiu. Keď som mala 19 rokov, spolupracovala som s Rudom Gerim, Františkom Strempekom, Danielom Hevierom, Danielom Mikletičom a rôznymi ďalšími textármi, v Slovenskom rozhlase existuje z tohto obdobia zopár nahrávok. Neskôr som sa vďaka môjmu manželovi Ivanovi, ktorý skomponoval a zaranžoval všetky piesne na albume Šansóny a iné piesne, dostala k textom Stana Bellana, ktoré ma chytili. Začala som ich interpretovať tak, ako som to cítila - a zrazu to začalo okolie nazývať šansónom. Ocitla som sa tam úplne náhodou. Uvedomujem si však, že šansón nie je iba vráska na čele, nie je to iba dráma a tragédia. Ak si ľudia pod šansónom predstavujú iba to, chcem ich vyviesť z omylu!

Šansóny a iné piesne krstil František Tugendlieb s Hanou Hegerovou dychom z vaječného likéru. Malo to nejaký špeciálny dôvod?

Na albume je pesnička Unavená, v ktorej sa spieva "do kávy deci likéru, nech to má grády". Vydavateľ preto navrhol krstiť vaječným likérom. Mne sa to zdalo dosť erotické, keď sa cédečko poleje žltým likérom, ktovie, aké asociácie ľuďom v hlavách nabehnú... Oni sa však výborne vynašli. Podľa vzoru pani Hegerovej, ktorá v marci krstila Františkovi Tugendliebovi jeho knižku Hlasová výchova popových spevákov dychom z becherovky, pokrstili moje cédečko dychom z vaječného likéru. Napokon, keď koncert odvysielalo Rock FM rádio, poslucháči mohli mať tiež zaujímavé asociácie pri mužsko-ženskom dýchaní na cédečko.

Čo vám František Tugendlieb ako človek dal?

Jednak to, že som po ňom prevzala štafetu. Nikdy mi ani na um neprišlo, že budem učiť spevákov a hercov spievať a venujem sa tomu už 12 rokov. Ľudsky mi dal strašne veľa. Snažím sa napĺňať jeho filozofiu umenia žiť. Je to veľmi renesančný človek, obsiahol štyri oblasti - liečiteľstvo, aj keď dnes už nelieči, hlasovú pedagogiku, filozofiu a hudbu. Je považovaný za zakladateľa free džezu v Československu, spolupracoval s Petrom Lipom na prvých a druhých Bratislavských jazzových dňoch, bol sólistom opery v Banskej Bystrici, no hrával aj v "pajzloch" v Nemecku a všelikde. Nemá v sebe nijakú pózu. Náš vzťah môžem označiť za osudové priateľstvo.

Prezraďte, kto sa chodí učiť spievať k vám?

Istý čas to bola herečka Gabika Škrabáková, Miro Noga, Vratko z Iné kafe, spevák z Polemicu, Ďuďo z Hexu, Paťa Jariabková, Biba Ondrejková, Andrea Karnasová, Janka Daňová, Katka Hasprová, Ivana Kuxová, ale aj Zora Kolínska. Každý chvíľku, keď si mysleli, že to v tom čase potrebujú. Nie každý vydrží poctivo cvičiť. Je to taká istá práca ako všetko ostatné.

Texty na vašom debute Šansóny a iné piesne pochádzajú prevažne od mužských autorov, okrem Stanislava Bellana ich niekoľko napísal aj Peter Uličný. Muži sa však na svet pozerajú z trocha iného pohľadu ako ženy.

Podľa mňa za všetko hovorí text piesne Láska v pokročilom veku. Napísal ho muž, ale nádherne sa dokázal vcítiť do pocitov ženy, ktorej pribúdajú vrásky, pochovala lásku, zrejme už prešla nejakým silným vzťahom a zostala sama. A zjaví sa muž, podľa ktorého je stále krásna a úžasná... Keď muži píšu pre ženu, musia sa vedieť vcítiť. Dobre sa mi s nimi robí. Veľmi rada však mám aj typicky ženské texty Scarlett Čanakyovej.

A vlastné texty?

Stále s tým koketujem, ale neodvážila by som sa písať. Vliezať niekomu do remesla znamená vyliezť s niečím na úrovni. Myslím, že sa budem radšej pohybovať v teritóriu speváčky.

Hane Hegerovej sa podarilo dobyť mekku francúzskeho šansónu, parížsku Olympiu. Máte aj vy sen tohto formátu?

Som dosť realistická. Budem rada, keď si krok po kroku budem osvojovať nejaký priestor. Nebudem si tieto situácie maľovať, radšej si ich prežijem.

[späť]

Brnknutie na city a zmysly

Recenzia: Pravda, 20.09.2002; Autor článku: Michaela Lacková

Alena Čermáková je známa ako režisérka dokumentárnych filmov, najznámejší je jej film o hlasovom pedagógovi Františkovi Tugendliebovi, po ktorom vlastne zdedila aj remeslo. Hoci ako speváčka vystupovala už v devätnástich, sólový album jej vyšiel až v súčasnosti. Slová trinástich citlivých pesničiek napísali na striedačku Stanislav Bellan, Peter Uličný a Scarlett Čanakyová (autorka scenáru k filmu Kruté radosti), o hudbu a aranžmány sa postaral Čermákovej manžel Ivan. Pri nahrávaní tohto sympatického albumu sa v štúdiu vystriedali mnohí známi hudobníci - Gabo Jonáš (klávesové nástroje), Juraj Griglák (basgitara), Juraj Bartoš (trúbka), Matúš Jakabčic (gitara), Erich Boboš Procházka (ústna harmonika), Radovan Tariška (saxofón, klarinet) a mnohí ďalší. Výsledok je viac ako príjemný. Alena Čermáková sa zhostila interpretácie výborne, do ničoho sa násilne neštylizuje a dokáže si podmaniť poslucháča a brnknúť mu na city. S najväčšou pravdepodobnosťou tieto šansónové piesne nebudú vyhrávať v hitparádach komerčných rádií, album si však určite nájde cestu ku každému, kto sa rád zamyslí.

[späť]

Šansonierkin splnený sen

Recenzia: SME, 13.07.2002; Autor článku: Denisa Vološčuková

[späť]

Máme novú šansonierku

Recenzia: Slovenka, 22.06.2002; Autor článku: Elena Ťapajová

[späť]

Smejem sa a plačem

Rozhovor: PRÁCA 22.06.2002; Autor článku: Zuzana Zajacová

"Život, keď sa vydarí, začína ráno svitaním..." Tieto krásne jednoduché a jednoducho krásne verše sú úryvkom z textu k piesni Znamenie rýb, ktorá otvára debutový album speváčky Aleny Čermákovej. Šansóny a iné piesne - tak znie aj jeho názov. Dokončený bol len nedávno, krst mal na pôde Slovenského rozhlasu. Slávnostnú atmosféru sprievodného koncertu umocnili vzácni krstní rodičia - žijúca legenda československého šansónu pani Hana Hegerová a hlasový pedagóg František Tugendlieb. Hudobnú stránku albumu má na svedomí Alenin hudobný, ale aj životný partner - skladateľ Ivan Čermák. Ako ich "šansónové dieťa" prichádzalo na svet, sa dozviete z nasledujúcich riadkov...

Šansón nie je len hudobnou a speváckou, ale aj osobnou výpoveďou jeho interpreta. Ako z tohto pohľadu vnímate slová o tom, že vydarený život sa začína ranným svitaním?

Alena Čermáková: "Tento text Stanislava Bellana považujem za svoje osobné motto. Aj keď on možno vôbec netušil, že takto rozmýšľam... Ale človeku na to, aby mohol žiť, niekedy skutočne stačí tak málo..."

Spievate aj o tom, že čas zabíjate snívaním... Každý človek určite sníva o tom, aby svoj život mohol nazvať "šťastným". O čom snívate vy? Kedy zažívate ten svoj pocit šťastia?

Alena Čermáková.: "Keď som mala 5 rokov, snívala som o tom, že budem speváčka - a ten sen sa mi, zdá sa, splnil... Ale splnili sa mi viaceré túžby, mám dvoch synov, manžela a moje prvé CD, ktoré považujem za naše ďalšie vytúžené dieťa!"

Váš prvý album vznikal na dnešné pomery neobvykle dlhý čas...

Ivan Čermák: "Rodil sa skoro sedem rokov. Prvé texty sme "spracúvali" už okolo roku 1995. Ale vtedy sme nezačínali tvoriť s nejakým konkrétnym zámerom alebo predstavou. Chceli sme len robiť hudbu tak, ako sme ju cítili. Nechali sme sa inšpirovať samotným textami a snažili sme sa obohatiť ich hudobnou atmosférou, "posunúť" ich niekam ďalej... Postupne sme oslovili Stanislava Bellana, Scarlett Čanakyovú a Petra Uličného. Album sme nahrávali so skutočne elitnými slovenskými hudobníkmi. Výsledok nech posúdia poslucháči. Myslím, že každý zo spomenutých tvorcov prispel k hudobno - dramaturgickej skladbe nášho albumu niečím svojským."

Sú vám niektoré texty osobitne blízke?

A.Č.: "Musím povedať, že ma mimoriadne zaujal napríklad text Petra Uličného láska v pokročilom veku. Priznám sa, že čo sa týka témy, ešte som sa v našej hudbe s niečím podobným nestretla. Autor v ňom vyjadruje úžasnú úctu k žene, ktorá už má istý vek, a uisťuje ju, že aj ona má právo na lásku, aj ona je stále krásna a príťažlivá... Veľmi sa teším, keď budem túto pieseň spievať o dvadsať alebo tridsať rokov a stále bude dozrievať."
I.Č.: "Zaujímavý osud má i text "Nedeľa". Peter ho pôvodne napísal pre Jara Filipa, ale zdalo sa mu, že práve Alenke by veľmi dobre "sadol". Sľúbil nám, že Jarovi, ktorý s ním zatiaľ konktréne nerobil, zatelefonuje a poprosí ho, aby nám ho prepustil. Žiaľ, jeho číslo vytočil len pár minút po tom, ako Jaro zomrel... Aj taký je život."

Sú vám niektoré texty osobitne blízke?

A.Č.: "Musím povedať, že ma mimoriadne zaujal napríklad text Petra Uličného láska v pokročilom veku. Priznám sa, že čo sa týka témy, ešte som sa v našej hudbe s niečím podobným nestretla. Autor v ňom vyjadruje úžasnú úctu k žene, ktorá už má istý vek, a uisťuje ju, že aj ona má právo na lásku, aj ona je stále krásna a príťažlivá... Veľmi sa teším, keď budem túto pieseň spievať o dvadsať alebo tridsať rokov a stále bude dozrievať."
I.Č.: "Zaujímavý osud má i text "Nedeľa". Peter ho pôvodne napísal pre Jara Filipa, ale zdalo sa mu, že práve Alenke by veľmi dobre "sadol". Sľúbil nám, že Jarovi, ktorý s ním zatiaľ konktréne nerobil, zatelefonuje a poprosí ho, aby nám ho prepustil. Žiaľ, jeho číslo vytočil len pár minút po tom, ako Jaro zomrel... Aj taký je život."

Vráťme sa k vašej hudobno - rodinnej spolupráci. Určite sa váš súkromný vzťah premieta aj do vzťahu pracovného...

A.Č.: "Nikdy sme sa nesnažili nejakým spôsobom zdôrazňovať a vynášať do sveta to, že sme manželia. V tomto zmysle je určite pozitívom, že sa s Ivanom veľmi dobre poznáme a do našich piesní sa tým pádom dostávajú aj tie psychické spodné prúdy, ktoré by "cudzí" človek asi ťažko dokázal v tom druhom nájsť. Ale na druhej strane sa snažíme, aby sa hudobný a súkromný život navzájom príliš neovplyvňovali."

Obaja ste umelecké duše, ale aj život umelcov musí niekedy zájsť do pragmatickej roviny. Kto z vás je ten, čo umenie občas "udrží pri zemi"?

I.Č.: "Myslím, že obaja máme tieto dve polohy v sebe akosi vyvážené. Sme síce veľkí rojkovia, ale vždy sa snažíme neskĺzuť do extrému a dostať sa do nejakých reálnych a pevných koľají."

Šansón ako spevácky žáner by sa dal poňať aj ako určitá osobná výpoveď interpreta...

I.Č.: "Naša spolupráca spočíva v tom, že je ako skladateľ na vybraný text len načrtnem "záchytné" hudobné body, vytvorím určitú atmosféru a ostatné už interpret vypovie sám za seba. Samozrejme, inak vyzerá interpretácia vtedy, keď ide o známe svetové šansóny. My sa ale venujeme výhradne našej pôvodnej piesni."

Takéto "nepreberanie" je však dnes v oblasti populárnej hudby takmer raritou...

I.Č.: "Preberanie alebo prerábanie starých známych hitov nás neláka. Povedali sme si, že chceme robiť niečo naše, hovoriť len za seba. Šansón je naozaj osobná umelecká výpoveď."

Priznám sa, že ma dosť prekvapila príjemná atmosféra, ktorá na mňa z vašich piesní dýchla. Aj keď sú na vašom albume zastúpené nálady rôzneho druhu, neskĺzate, ako mnohí iní umelci, do nejakej depresívno - vážnej roviny, ani sa nesťažujete na ten dnešný zlý svet...

A.Č.: "Život je predsa tak isto plač, ako aj smiech! Aj v umení mám rada takéto kontrapunkty. Smejem sa a vzápätí plačem... Vtedy som absolútne očistená a ľahšie sa mi ide ďalej! Určite ma takáto katarzia obohacuje. A vycíti to aj poslucháč."

Takže sú vám bližšie kontrapunktické variácie než harmonický súzvuk?

I.Č.: "Ja to vnímam podľa momentálnej nálady. Ale v súkromnom živote predsa len radšej uprednostním harmóniu..."

V poslednej dobe vás najviac zamestnávala práca na novom albume, ale určite sa profesionálne venujete aj iným veciam...

I.Č.: "Ako skladateľ robím najmä hudbu k filmom, rozprávkam a podieľam sa na rôznych projektoch. Z posledných sú to napríklad historické piesne o Radničke - bratislavskej kaviarni, kde hostí obsluhujú postihnuté deti."
A.Č.: "Mňa neopustili ambície ani v oblasti réžie a intenzívne sa venujem pedagogike spevu. Je skutočne veľa oblastí, v ktorých sa cítim dobre a rada by som sa im venovala. Aj keď sa hovorí, že keď človek nerobí jednu vec poriadne, nerobí poriadne vlastne nič... ja však cítim, že všetky moje aktivity sa svojím spôsobom prelínajú a navzájom dopĺňajú. Réžia, dramaturgia, spievanie, hudobná pedagogika - to všetko akoby prestavovalo jednu tvorivú oblasť. Ale uvedomila som si, že pre mňa je tým najpríjemnejším vyjadrovaním spev. Piesňami sa ľuďom prihováram najradšej. V ostatných oblastiach to nechávam na prirodzený vývin - čo ten život prinesie..."

Je naozaj zaujímavé, ako ste sa z pozície režiséra a pedagóga - teda človeka v úzadí - preniesli až na javisko...

A.Č.: "Zrejme vo mne driemali obe polohy - interpretačná aj tá nenápadná pozorovateľská! Rada sa ľuďom "predvediem" na pódiu, ale ako hlasový pedagóg zostávam kdesi za rohom a pozorujem výkony a úspechy svojich žiakov..."

11. júna ste obaja oficiálne predviedli poslucháčom váš nový album. Aké bolo krstenie?

A.Č.: "Krstnými rodičmi boli pani Hana Hegerová a pán František Tugendlieb, ktorých si nesmierne vážim a bolo pre mňa veľkou cťou, že práve oni sa zhostili tejto úlohy. Obaja sú mojou srdcovou záležitosťou a nesmierne ma na mojej ceste za šansónom ovplyvnili. Ale naše piesne nie sú úplne jednoznačné šansóny. Sú to príbehy, ktoré vyjadrujú určite pocity a nálady..."
I.Č.: "A ktoré sú interpretované inak ako bežná populárna hudba, je pravda, že naša interpretácia ich posúva niekde smerom ku klasickému šansónu, ale my to tak jednoznačne necítime."

Kam chodievate po inšpiráciu?

I.Č.: "Ja pre ňu nechodím nikam! Inšpirujem sa len nejakou náladou, pocitom, ale ničím konkrétnym..."
A.Č.: "Ivan nepočúva nič, ja zase všetko... Ale hudbu vyhľadávam preto, lebo ju milujem a v s poločnosti tónov sa cítim dobre. Rozhodne nie preto, aby som sa na niekoho zo spevákov mohla podobať..."

Váš prvý album prichádzal na svet takmer sedem rokov. V živote človeka každých sedem rokov údajne predstavuje určitý prelom. Znamená to azda, že o ďalších sedem rokov sa môžeme tešiť na ďalší takýto hudobný pozdrav?

I.Č.: "Nuž, hovorí sa , že človek každých sedem rokov prezlieka kožu, takže uvidíme... Možno, že o tých sedem rokov sa už Alenka bude venovať úplne inému žánru - napríklad danceflooru?!"

[späť]

Šansóny po slovensky

Recenzia: Práca, 20.06.2002; Autor článku: (MOKA)

[späť]

Po papučiach krst

Recenzia: Markíza, 17.06.2002; Autor článku: (MARKIZA)

[späť]

Hana Hegerová dostala pred krstom papuču

Recenzia: Nový čas, 13.06.2002; Autor článku: Monika Huljaková

[späť]

Príbehy z ulice

Recenzia: Večerník, 11.06.2002; Autor článku: (e)

[späť]

Keď mala Alena dvadsať, ktosi sa jej snažil nahovoriť, že ...

Rozhovor: Práca, 27.10.2001; Autor článku: (PRÁCA)

Keď mala Alena dvadsať, ktosi sa jej snažil nahovoriť, že jej nikdy nebudú patriť veľké pódiá. Teraz, o niekoľko rokov, je sama sebou a podobnými tvrdeniami sa netrápi. Chce smerovať k ľudským príbehom a sama je prekvapená, že jej piesne ľudia označujú ako šansón. Hoci sa tohto označenia trochu bojí, ťažko by ste v tomto hudobnom žánri hľadali presvedčivejšieho človeka. Speváčka, hlasová pedagogička a režisérka dokumentárnych filmov Alena Čermáková si vás okamžite získa - svojím hlasom, textami, šarmom, srdcom a prístupom k životu.

Šansón nie je jednoduchý hudobný žáner. Musí naň spevák dozrieť?

Život ľudí okolo nás, to je šansón sám. Nedá sa k nemu dospieť. Človek nemusí byť nutne sociálny prípad, nemusí byť na okraji spoločnosti, aby mohol spievať šansón. Musí sa však narodiť so schopnosťou byť empatický, počúvať príbehy iných, ponúkať im cez pieseň východiská a milovať život. Vo výslednej podobe je šansón niečím veľmi emotívnym, ale na to, aby sa vydaril, je potrebná dávka racionality. Spevák musí vedieť, ako tému piesne podať tak, aby ľudí oslovila.

Túto schopnosť by mal mať nielen spevák, ale zrejme aj jeho textár. Kto píše piesne tebe?

Peter Uličný, Scarlette Čenakyová a Stano Belán.

Môžeš sa s ich textami dostatočne stotožniť?

Doteraz mi nikto neušil text úplne na telo. Najmä muži hovoria, že sa nedokážu vtesnať do myslenia a cítenia ženy, a preto píšu piesne viac pre seba, alebo pre akéhosi všeobecného človeka. V každom ich texte, príbehu sa však dokážem aspoň trochu nájsť, alebo v ňom nájdem niekoho z mojich blízkych. Väčšinou spievam o bežných ľudských témach - o rozchode, samote, hľadaní šťastia, lásky... Zdá sa mi, že to, čo spievam, som sama prežila.

V jednej piesni spievaš aj o láske v pokročilom veku... Vieš si predstaviť, ako by si ju prežívala ty?

V tejto piesni sa spieva: keď ju vlastne nečakáš, zrazu je tu, zo žien sú zase dievčatá - tak chutí láska v pokročilom veku... Žena, ktorá celý život striedala partnerov, bude v takej chvíli asi stúpať schodiskom minaretu ako zmyslov zbavená. Ja som skôr nostalgický typ. Spievam napríklad o päťdesiatničke, ktorá dvadsať rokov žila s jedným mužom a teraz ostala sama a sklamaná. O žene, ktorá je zaťažená skúsenosťou, bolestivým rozchodom. Ju už ťažko niekto presvedčí, že je krásna a môže byť ešte bezhranične šťastná... Preto túto pieseň spievam s takým malým smútkom v duši.

Aby bola pieseň presvedčivá, text musí byť v súzvuku s hudbou. Autorom hudby tvojich piesní je Ivan Čermák, tvoj manžel. Je výborné, že môžete tvoriť spolu.

Vždy sú prvé texty. Ivan si pri nich niečo predstaví a obyčajne nahodí nejakú náladu. Mne sa v nej zapáči istý fragment, rozviniem ho, náladu posuniem ďalej. Takto sa striedajú naše nápady, kým Ivan nedotiahne melódiu do konca. Stačí len, aby som mu vysvetlila, ako chápem text piesne a čo pri ňom cítim.

Ivan je známy aj ako autor filmovej hudby (napr. Hana a jej bratia, rež. V. Adásek) divadelnej, scénickej hudby a hudby pre deti (Paťa pátra). Ako by si ho charakterizovala?

Ivan je samouk. Je to človek, ktorý len veľmi ťažko podlieha hudobným trendom. Môžeme povedať, že ho v podstate vôbec nezaujímajú. Dokonca hudbu ani veľmi často nepočúva. Hoci je v hudbe veľmi vzdelaný, pri tvorení s ňou nekalkuluje. Je melancholicko-romantický, dôležité sú preňho predovšetkým pocity. Často som prekvapená, ako sa dokáže vcítiť do ženskej duše, a aj do tej mojej. V jeho citlivých, melancholických melódiách je vždy závan mojej skrytej radosti, a naopak, Ivan dokáže zachytiť aj ten nenápadný smútok, ktorý mám pri každej radosti, akokoľvek veľkej.

Šansón je citlivá, osobná záležitosť. Dokázala by si spolupracovať s niekým, koho nepoznáš a ľudsky si s ním nerozumieš?

Vždy, keď som v štúdiu nahrávala piesne, vyrušovala ma prítomnosť cudzieho človeka - napríklad hudobného režiséra alebo zvukára. Dostávala som kŕče, ľahko som sa rozladila a nadobúdala pocit, že to nezvládnem. S nepríjemným človekom, nech by napísal akokoľvek vynikajúcu pesničku, by som nemohla spolupracovať.

Vystupovať pred cudzími divákmi je pre teba jednoduchšie?

Je to trochu iný pocit. Samozrejme, je ťažké sústrediť sa, keď viem, že v hladisku sedí človek, ktorý mi nebude veľmi žičiť. Viem, že na neho nemôžem myslieť a musím vnímať tých ostatných, ktorým sa chcem úplne odovzdať. Každý ich ohlas je pre mňa niečím zázračným. Naposledy v bratislavskom A.ha divadle som hneď po prvých tónoch cítila, že ľudia to, čo spievam, okamžite prijali. Ich záverečný potlesk ma v tom len utvrdil. Boli to pre mňa krásne chvíle.

Hovoríme o koncerte v A.ha divadle, ktorý bol venovaný Františkovi Tugendliebovi, tvojmu hlasovému pedagógovi. Aj k nemu máš veľmi blízky vzťah...

Prvýkrát som k nemu prišla na hodiny spevu, keď som mala 19 rokov. Na rôznych festivaloch sme si k sebe veľmi rýchlo našli cestu. Hodiny sme sa rozprávali o psychotronikoch, filozofických otázkach, speve a živote vôbec. Kým žil a učil v Bratislave, veľmi často sme sa navštevovali.

Je škoda, že asi málokto vie, že František Tugendlieb učil spievať aj Hanu Hegerovú, Petra Lipu, Beatu Dubasovú, Petra Breinera, Petra Slivku.

František sa vrátil na Moravu a 5 rokov sme sa nevideli. Keď som ho po takom dlhom čase prišla opäť navštíviť, našla som ho v smútku a v depresii. Dovtedy som ho takého nepoznala. Povedala som si, že prišiel čas, keď môžem pre neho niečo urobiť. Zaumienila som si urobiť o ňom film (Všetko je v nás) a vrátiť mu tak popularitu. Mrzí ma, že len málo spevákov spomína svojho pedagóga. Akoby sa hanbili za to, že ich niekto učil spievať a že ich poznačil na celý život. Pre mňa bolo stretnutie s Františkom osudové a doteraz sme najbližšími priateľmi.

František Tugendlieb ti odovzdal osvedčenie, že aj ty môžeš jeho metódou vyučovať spev a dnes ťa speváci veľmi často vyhľadávajú. Na čom sa zakladá jeho pedagogika?

František prišiel na to, že v populárnej hudbe nemožno ženské hlasy školiť systémom klasickej opernej techniky. V opere ženy používajú falzet, v populárnej hudbe však spievajú svojím prirodzeným hlasom a falzet v nej takmer vôbec nepoužívajú. Najrozumnejšie sa mu zdalo využívať hlasivky ako sval, ktorý je možné trénovať. Keď sa to človek naučí, jeho hlasivky získajú pružnosť a v rámci svojich možností a rozsahu môže piesne lepšie interpretovať.

František nemal medzi akademikmi so svojou pedagogikou veľký úspech. Prečo?

Bol samobežec, nebol v žiadnej oficiálnej inštitúcii. V socializme ho považovali za "rýchloučiča", šarlatána, "který propadne propadlištěm dějin". Išiel vždy po podstate veci, nepotreboval sa vtesnať do žiadnych konvencií. Zákonite musel mať svojich prívržencov a nezmieriteľných odporcov.

Napriek tomu, že pre Františka Tugendlieba bola dôležitá podstata veci, chcela si mu dopriať popularitu. Je pre umelca popularita dôležitá?

Spevák, ktorý stojí na pódiu, býva obdarovaný potleskom. To je jeho uznanie. Keď je však niekto v pozadí, jeho odmenou a potleskom je to, ak si na neho žiaci spomenú. Myslím si, že každý potrebujeme k svojmu životu to, aby sme boli určitým spôsobom uznaní.

Ťažko sa môže cítiť uznaný umelec, o ktorom každý hovorí, že sa venuje menšinovému žánru.

Som nešťastná z toho, koľko je v médiách balastu. Tí ľudia, ktorí majú radi aj šansóny alebo dokumentárne filmy, sa oveľa ťažšie dostávajú k svojej duševnej potrave. Koncert v A.ha divadle bol pre mňa dôkazom, že to, čo robím, má zmysel. Viacero ľudí mi so slzami v očiach prišlo povedať, že sú šťastní, že som im oblažila dušu. Preto ma bolí, že ostávam v tieni. V súkromí s priateľmi si často kvôli tomu aj poplačem. Stále častejšie sa však s takýmito vlnami nešťastia u mňa striedajú aj chvíle absolútnej harmónie, keď cítim, že je to takto v poriadku.

Čo treba na to, aby sa šansón dostával častejšie na pódiá?

Spevák šansónov potrebuje manažéra, ale aj silu šíriť osvetu, že ponúkať ľuďom práve tento žáner má stále zmysel. Treba o tom presviedčať ľudí, ktorí pracujú v médiách. Často mi hovoria, že šansón ľudí nezaujíma, že nie je komerčný. To ma veľmi uráža. Akým právom si to dovolia povedať? Nikto predsa nemá ľudí zmapovaných tak, aby mohol s istotou tvrdiť, čo potrebujú. Som presvedčená o tom, že Hana Hegerová by vypredala aj Pasienky. Nikto si jej to však netrúfne ponúknuť. Každý sa oháňa označením menšinový žáner - akoby nechcel vidieť, že ľudia potrebujú čo najviac toho pekného a pozitívneho. Sú pripravení prijímať žánre, ktoré sú dnes menšinové, dokonca ich potrebujú. Osvetu potrebujú tí, ktorí sú prostredníkmi medzi nimi a umelcami.

Povedala si však, že práve prežívaš harmonické obdobie. Znamená to, že veríš, že sa to raz zmení?

Práve čítam veľmi peknú knihu od Ericha Froma "Mít či být". Verím, že nastane obdobie, keď sa človek bude musieť vo svojom vnútri radikálne zmeniť. Už teraz vidím, že kdesi rastie mladučká generácia, ktorá bude vedieť zmeniť hodnotový rebríček. A to mi dodáva silu. Ešte stále v tejto mizérii a konzumnej spoločnosti je dosť veľa ľudí, ktorí sa opierajú o slovíčko byť, a nie vlastniť. Aj ja sa pomaly zmierujem s tým, že nechcem vlastniť. Nechcem podliezať svoje morálne normy, nepotrebujem sa za každú cenu zviditeľňovať. Je pre mňa príjemnejšie byť skromne v tieni, s vlastnou hrdosťou a vlastnými zásadami.

Všetko je v nás

Recenzia: Listy, 2001; Autor článku: (Listy)

[späť]